*Na Prahu lásky*
Sedí na múriku a smutne hladí pred seba, nevnímajúc nič okolo seba. Fúka chladný vietor, ale ona ho necíti. Cíti len obrovskú bolesť v srdci."Prečo?" pýta sa sama seba. "Prečo sa vždy musím takto nešťastne zalúbiť?". Druhá časť duše jej odpovedá: "Pretože doňho sa nedá nezalúbiť." "Tak prečo som ho vôbec stretla? Aby som sa trápila a znovu pocítila tú bolesť?" "Nie, preto, aby si sa tešila z tých chvíl, prežitých s ním a nemyslela na to, čo príde." upokojuje sa. "Ale stojí to za tú bolesť, ktorá potom príde?" pýta sa sama seba, nepoznajúc odpoveď. "Prečo sa na to pozeráš tak? Ty vidíš len to negatívne. Dobre, je od teba o trinásť rokov starší, miluje inú ženu, býva od teba veľmi ďaleko a je to tvoja veľmi vzdialená rodina. Ale toto všetko prevýši jedna veta: Máš obrovské šťastie, že si ho spoznala. Iný ludia by ti to závideli." "Šťastie?!" skríkne podráždene "To že je šťastie?! Veď vždy keď príde a potom odíde, trhá mi to dušu, rozumieš?!" "Nevieš, čo sa odohráva v ňom. Čo ak pociťuje to isté, ako ty?" "To ťažko!" stečie jej slza po líci. "Ako to môžeš vdieť? Veď si ho neraz pristihla, ako sa na teba pozerá. A čo ten čas, ktorý s tebou strávil? A tie dlhé pohľady do očí? Zabudla si na jeho snahu rozosmiať ťa? Zabudla?" pripomína jej."Nie, nezabudla. Veď...ako by som mohla? Tak prečo s tým nejde von? Prečo by ma potom nechal trpieť?" "Pre to isté, čo ty. Má strach. Strach, že to je príliš nemožné, strach, že ty necítiš to isté, strach z reakcie okolia." "To je hlúposť,"rozoženie nádej. "To by som si všimla!" "Veď si si aj všimla!" "Ale čo? Čo som si mala všimnúť? On ma nelúbi a ty to dobre vieš! Nedávaj mi zbytočnú nádej! Viem, že ma nebude nikdy lúbiť!" zvolá a utrie si slzy. "Ak sa to má stať, tak ťa bude lúbiť. Možno čaká na vhodnú chvílu," upokojuje ju."Vhodnú chvílu,"zopakuje ironicky"A kedy podla teba príde tá tvoja vhodná chvíla? Keď už budem ležať v rakve? Vtedy sa nadomňa skloní a venuje mi aspoň jeden bozk na čelo?" vybuchne od zlosti "Osud vás dal dokopy a neurobil to bez príčiny. Dobre viem, že veríš v osud." "Áno, verila som. Ale už neverím. Keby existovala ruka, ktorá by nás riadila, nespravila by mi toto. Ničím som si to nezaslúžila," schová si tvár do dlaní. Pred očami sa jej premietajú ich zážitky. Ako sa spolu smiali, pozerali si do očí. Ako sa rozprávali a doťahovali. Ako si spoločne robili srandu z druhých. A ako sa zakaždým bolestivo rozlúčili. Vždy si zakívali a povedali tiché "Ahoj." a pozerali sa na seba, až kým sa nestratili jeden druhému z dohľadu. A potom nastali trpké chvíle. Chvíle ako táto. Odohrávali sa v nej vnútorné boje. Boje, mezdi veriacou a neveriacou časťou duše. Často chodievala na miesta, kde sa spolu zabávali a predstavovala si, že je tam s ňou. Vídavala ho sedieť na kresle, ako vtedy. Vídavala ho kradnúť jedlo z hrncov ešte pred večerou, tak ako vtedy. Vídavala ho smiať sa, ako vtedy. Vídavala ho lenivo ležať na posteli tak, ako vtedy. Vídavala ho, ako sa jej pozerá do očí, ako vtedy. Ale vždy to len zapracovala jej predstavivosť. Predstavovala si šťastný koniec na ich púti lásky. Nevedela však, ako to pôjde ďalej. Nevedela, koľko času prejde, kým ho opäť uvidí. Nevedela nič...Ani, či chce ďalej žiť.