*O nedosnívanom sne*
Nan sedela na terase a pozerala do lesa. Bola veľmi unavená a nešťastná. Stále musela myslieť na Kenetha. Bola do neho šialene zamilovaná. Ale on jej lásku naopätoval. Únava ju premáhala a nakoniec zaspala. Keď sa zobudila, priletela k nej sova s odkazom. Nan si ho prečítala a skoro zamdlela. Bol od Kenetha:
Chcel by som ťa vidieť.Dnes pri západe slnka ťa budem čakať pri jazere.
Hoci na lístku nebolo meno, Nan vedela, že je od Kenetha. To písmo by spoznala hocikde. Vzrušene vbehla do svojej izby a zvalila sa na postel. Srdce jej divo búšilo. Nemohla na nič myslieť. Iba na ten odkaz. „Ken ma chce vidieť,“ prebehovalo jej hlavou.
Listy na stromoch zašušťali. Vyšlo spoza nich pekné, zlatovlasé dievča. Nan si sadla na trávu a vzrušene sa okolo seba obzerala. Zrazu jej srdce vynechalo jeden úder. Stál tam. V plnej kráse a charizme k nej podišiel. Bol od nej oveľa vyšší a aj starší. Nan sa postavila a nemo k nemu podišla. „Som rád, že si prišla“, povedal a ani netušil, že sa Nan roztriasli kolená. Chcela niečo povedať, ale začala len koktať: „Ja-Ja...Do-do dostala som tvoj li-list.“ ,Prečo musím koktať?! Určite vyzerám ako malé decko, čo sa zaseklo, keď zbadalo hračku, po akej túži,’ pomyslela si nahnevane. Slnko bolo sfarbené do zlatisto ružova a navodzovalo romantickú atmosféru. Ken chytil Nan za ruku a viedol ju popri jazere až prišli na čistinku pri vodopáde. Hoci tu Nan žila od narodenia, tento vodopád nikdy nevidela. Keneth znovu prehovoril: „Musím ti niečo povedať.“ Zhladel sa jej uprene do jej modrých očí. Položil jej ruku na líce a pobozkal ju. Nan sa zrazu ocitla v inom svete. Ešte nikdy sa nebozkávala, ale mala pocit, akoby to vedela odjakživa. Mala pocit, akoby ten bozk trval večne. Bola v úplne inom svete. V svete, v ktorom je len láska, dôvera a porozumenie. V tom svete neexistovali slová ako zákernosť, vojny, a nešťastie. Bol to svet, v ktorom sa človek ocitá len vo výnimočných situáciach. A Nan v takej rozhodne bola. Aspoň si to myslela. „Lúbim ťa Nan. A vždy som ťa lúbil. Ale neuvedomoval som si to a prepáč mi, ak som ťa tým ranil. Teraz už budeme spolu a šťastný.“ Nan ho objala a znovu pobozkala.
Otvorila oči a zistila hroznú pravdu...bol to len sen! Vybehla do svojej izby a rozplakala sa. Ako tomu mohla veriť? Bolo to príliš krásne na to, aby to bola pravda. Nenávidela všetko vôkol seba. Zistila, že je presne v opačnom svete, ako v tom, v ktorom sa ocitla vo sne. Ten sen si navždy zapamätala, aby si vždy uvedomila, čo je príliš krásne na to, aby to bola pravda. Ale ten sen bol aj tak jej najkrajším zážitkom, aký kedy zažila.